Za posledné polstoročie prešlo vnímanie práva na sebaobranu niekoľkými významnými vývinovými fázami. Výsledkom bolo jeho „natiahnutie" - jednak po časovej (preventívna sebaobrana) a jednak po obsahovej línii (sebaobrana proti neštátnym aktérom). Článok 51 Charty sa zaoberá právom na sebaobranu, ale už počas príprav bolo jasné, že autori myslia skôr na sebaobranu voči štátom než voči „rebelským skupinám". Nakoniec však upustili od explicitnej požiadavky, aby musel byť útok spáchaný štátom aby bolo možné použiť sebaobranu. Jednoduchým dôvodom bolo to, že rebelské skupiny možu byť niekedy využité štátom na vykonanie „špinavej práce".

K veľmi zaujímavému pokroku došlo v prípade Nicaragua, kedy Medzinárodný súdny dvor vyhlásil, že štát možno považovať za zodpovedného za ozbrojené skupiny len pokiaľ nad nimi vykonáva „efektívnu kontrolu", ktorá ide za púhu vojenskú, finančnú či logistickú podporu (za tento rozsudok bol samozrejme MSD kritizovaný, ale napriek tomu, toto je stav práva). V súčasnosti sa teda dá povedať, že neštátni aktéri môžu byť považovaní za agentov štátu iba ak tento štát nad nimi vykonáva efektívnu kontrolu alebo prijme ich aktivity za svoje.

Každé použitie moci sa skladá z dvoch zložiek - ius ad bellum čiže právo ísť do boja a ius in bello čiže práva v boji. V roku 2006, keď Izrael použil právo na sebaobranu ako ospravedlnenie svojho útoku na Hizballáh, bolo toto právo uznané takmer všetkými významnými krajinam, vrátane krajín G8. Problematickým bol však fakt, že Izrael útočil na infraštruktúru Libanonu, ktorá nemala s Hizballáhom nič spoločné - napríklad bejrútske letisko.

A tu je problém. Hizballáh totiž nie je agentom Libanonu. Libanon nekontroluje Hizballáh a ani mu nedodáva žiadnu podporu. Hizballáh je síce politickou stranou v Libanone a jeho členovia dokonca sedeli v libanonskej vláde v roku 2006. Napriek tomu však nemožno považovať za agenta Libanonu (keďže Libanon nemal efektívnu kontrolu nad skupinou). Izrael teda nemal právo útočiť na infraštruktúru vo vnútri Libanonu, pokiaľ táto nesúvisela priamo s Hizballáhom a nemohla napomôcť vojnovému snaženiu. Izrael teda mal ius ad bellum ale porušil pravidlá ius in bello.

Prečo tento dlhý úvod? 26. novembra nová libanonská vláda schválila stanovisko, v ktorom priznala Hizballáhu právo na použitie jeho zbraní voči Izraelu (nehovoriac o tom, že toto stanovisko protirečí rezolúcii RB OSN č.1701 - a Libanon bol len nedávno zvolený za nestáleho člena RB OSN). V médiách sa množia správy, že vojna medzi Hizballáhom a Izraelom je na spadnutie a môže sa odohrať kedykoľvek na jar. Izraelský minister obrany Ehud Barak vyhlásil, že v prípade, že Hizballáh bude eskalovať konflikt, Libanon bude cieľom izraelskej odpovede.

V roku 2006 bolo možné kritizovať Izrael za jeho útok na Libanon, pretože Hizballáh nebol agentom libanonskej vlády. V roku 2009 však nová libanonská vláda de facto prijala aktivity Hizballáhu za svoje. Dala teda svoju krajinu do oveľa nevýhodnejšej pozície v prípade eventuálneho konfliktu s Izraelom. Gentlemani v Bejrúte si sú isto vedomí toho, aké právne následky má ich konanie. Idú teda úmyselne sami proti sebe?

 

Michal Onderčo

Autor je analytikem AMO