David Kopecký, študent politológie na Fakulte sociálnych štúdii na Masarykovej univerzite v Brne, krátko študoval v Prahe a jeden semester strávil vo francúzskej metropole Paríž. Práve počas svojho výmenného pobytu vo Francúzsku sa dostal k organizácii International Federation for Human Rights (FIDH), v ktorej následne získal stáž. Aktuálne sa venuje dokončeniu magisterského štúdia a podieľa sa na vedení factcheckového portálu Demagog.cz.

Čo ťa konkrétne zaujíma na ľudských právach? 

Predovšetkým konkrétne spôsoby ich dodržovania, vynútenia a ochrana. Rovnako pomocou akých metód je možné dotlačiť nejakého autoritára, úrad alebo zákonodarcu k akcii. Takéto ovplyvňovanie záujmov a správania aktérov môže nadobúdať mnoho foriem a podôb. Ja som sa vybral cestou ako správne pracovať s verejnosťou a svojím publikom. Ako nezisková organizácia môžete robiť mnoho skvelých vecí, ale keď o nich nikto nevie, vaša práca vychádza prakticky naprázdno. Okrem toho som zapálený pre občiansky a politický watchdog, ktorý s ľudskými právami priamo súvisí. Sebavedomá, nebojácna, často hlasitá a drzá občianska spoločnosť ide ruka v ruke s dobrou úrovňou ľudských práv.

Ako by si definoval ľudské práva v súčasnosti? Je nutné ich ochraňovať, pretože sú v ohrození?

To samozrejme záleží na tom, o ktorej časti sveta sa bavíme. Ani v Českej republike by sme sa nemali nechať uniesť predstavou, že sa nám či ľuďom okolo nás žiadne zásahy do ľudských práv nedejú. Dochádza k ich narušeniu, i keď nie tak viditeľne. Avšak v mnohých prípadoch sú ohrozené veľké skupiny populácie. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí sa dostali do nerovného postavenia voči väčšinovej spoločnosti ako napríklad menšiny, prisťahovalci, deti či zdravotne znevýhodnení. Zásahy do ich práv sa často dejú v ekonomickej rovine a obecne v práve na žitie plnohodnotný a dôstojný život, ktorý považujeme za štandard.

Ako si sa dostal k stáži pre FIDH?

K stáži som sa dostal prostredníctvom dvoch ciest. Semester som študoval na výmennom pobyte v Paríži a chcel som z tejto skúsenosti vyťažiť maximum. Už pred odjazdom do zahraničia som pracoval pre brnenskú Ligu ľudských práv, ktorá je súčasťou organizácie FIDH. Pre Ligu som dostal za úlohu spraviť rozhovor s Antoinem Bernardem, ktorý je výkonným riaditeľ FIDH a zároveň bol jedným z mojich prednášajúcich v Paríži. Padli sme si do oka a keď mi ponúkol, aby som si na chvíľu vyskúšal prácu u neho, neváhal som.

Aká bola náplň tvojej práce v rámci stáže?

Pracoval som v komunikačnom a tlačovom oddelení organizácie, teda nešlo priamo o ľudskoprávnu ochranu ako takú. Jednalo sa však o plnohodnotnú prácu na plný úväzok s každodenným dochádzaním do kancelárie. Mojimi najčastejšími spojencami boli počítač a telefón. Činnosť, ktorú zaisťuje parížsky sekretariát, je totiž z veľkej časti servisná, organizačná a plánovacia. Na kolektív si nemôžem sťažovať, všetci moje kolegovia a kolegyne boli veľmi priateľskí a otvorení a snažili sa ma do čo najväčšej miery zapojiť.

Čo najcennejšie ti stáž dala?

Mnoho som sa toho naučil, avšak za najdôležitejšie považujem osobné väzby na ľudí, ktoré sú vo svojej práci skutočne špičkoví, a s ktorými by som inak nemal pravdepodobne možnosť sa stretnúť. Tento sociálny kapitál vám už nikto nevezme a žiadne kniha či kurz vám ich nemôže nahradiť.

Je samotná FIDH orientovaná len na ľudské práva alebo v nej vidíš aj širšie zameranie?

To sa mi len veľmi ťažko zovšeobecňuje. FIDH je najväčšia a najstaršia federácia domácich ľudskoprávnych organizácii na svete, pričom aktuálne združuje 178 neziskových organizácií na všetkých kontinentoch. Pomáha tak lokálnym iniciatívam realizovať ich záujmy a kampane a hlavne šíriť ich hlas. To je bezpochyby najväčšia pridaná hodnota FIDH, ktorá ju robí unikátnou v porovnaní s rovnako veľkými globálnymi mimovládnymi organizáciami. Okrem toho vedie vlastné advokátne či monitorovacie aktivity , ktoré prispievajú k lepšej ochrane a vynucovaniu ľudských práv. Záber aktivít je nesmierne široký, pretože každá krajina a región má vlastné problémy a priority.

Myslíš si, že sa stále máme čo vzdelávať v oblasti ľudských práv?

Skôr sa pýtajme, či sme v tejto oblasti skutočne vzdelaní. Ruku na srdce, kto z nás, pokiaľ sa tým akademicky či profesijne nezaoberá, čítal a vôbec pozná Ústavu a Listinu, rôzne mechanizmy a nástroje ochrany na úrovni Rady Európy, EU či OSN. Ale vzdelávanie k ľudským právam sa samozrejme nemôže obmedziť, musí byť doplnené o vyrovnanie sa s predsudkami, fóbiami, ktoré nutne vyplývajú z dnešného globalizovaného, vzájomne úzko prepojeného sveta. A vedľa toho je žiadúce pestovať povedomie o základných princípoch demokracie a právneho štátu, občianskej angažovanosti a zodpovednosti k spoločnosti a prírode.

Ja sám som dlho pôsobil ako lektor vzdelávania k ľudským právam v rámci Amnesty International a viem, že učebné osnovy na základných a stredných školách v tomto ohľade nie sú dostatočné. Myslím, že práve tu by sa malo začať. A samozrejme najlepšou školou ľudských práv je cestovanie, poznávanie nových kultúr, spôsobov života a pohľadov na svet.

Sú ľudské práva dostatočne interpretované na pracovnej či akademickej pôde?

Čo sa týka akademického prostredia, mám stále pocit, že ľudské práva sú stále akýsi otloukánek spoločenských vied, ktorým sa venuje len hŕstka “bláznivých nadšencov”. Pokiaľ porovnám výuku ľudských práv v Brne a v Paríži, tak u nás sme zameraní omnoho viac akademicky, kategorizujeme rôzne formy autoritárskych režimov, píšeme knihy o teórii demokracie, študujeme ústavy a judikáty.

V rámci ľudskoprávnych programov na parížskej univerzite bol zvolený iný prístup. Moji vyučujúci si skutočne prešli vrcholovou kariérou na poli ľudských práv, zakladali a viedli najväčšie organizácie, ktoré sa stali kľúčovými hráčmi v tejto oblasti a hovoria a prednášajú na základe vlastnej skúsenosti. V Českej republike je mnoho vysoko kvalitných profesionálov, ktorí sú zároveň odborníkmi na ľudskoprávne témy. Pritiahnuť ich na akademickú pôdu podľa mňa rozhodne stojí za zváženie.

Aká je situácia s ľudskými právami v ČR? Zmenil si názor po tom, čo si pracoval v FIDH?

Všeobecne som presvedčený, že Česko na tom s ľudskými právami nie je vôbec zle. Sú ale samozrejme niektoré bolestivé oblasti. Najväčší problém pozorujem v až neúprosnom postoji veľkej časti českej spoločnosti voči menšinám, samozrejme Rómom, ale i cudzincom. Naviac tento postoj mohutne podporujú i niektorí politici. Sme súčasťou otvorenej Európy a hoci si môžeme o súčasnom nastavení myslieť čokoľvek, predovšetkým moja generácia priniesla možnosti a príležitosti, o ktorých sa našim rodičom a prarodičom mohlo len snívať. Zdá sa mi, že si neuvedomujeme, že keď zatvoríme dvere, aby sme nepustili nič cudzie a neznáme dovnútra, tak sa rovnakými dverami nebudeme môcť dostať von.

Sú teda v dnešnej dobe ľudské práva len pojmom?

Musíme im predovšetkým dávať obsah svoju každodennou činnosťou a konaním. Pokiaľ nezačnem u seba, nemôžete očakávať, že to urobí niekto za vás.

Bottom line: Aký je váš názor na ľudské práva?